Najlepší rok v histórii slovenského metalu? Určite áno. Nič takéto si totiž nepamätám, a to sledujem tvrdú hudbu v našich končinách už od 90. rokov minulého storočia. No schválne, kedy sme tu mali takú silu zastúpenú naprieč všetkými možnými žánrami? Rok 2019 je naozaj pozoruhodný a pamätný a hoci by som sa veľmi rád mýlil, aj veľmi ťažko zopakovateľný.

Jakub Tirco a jeho IONS ako predstaviteľ modernej gitarovej, povedzme post-djentovej vlny. CEREMONY OF SILENCE a ich svetovo uznávaný sofistikovaný death metal. Melodický metal hneď s dvomi speváčkami - SYMFOBIA s výborným albumom „Smog Of Tomorrow“. STERCORE a ich moderná mäsiarčina, niekedy metalcore, často až deathcore. LANDLESS a ich arénová screamo/hc moderna. SHAPED IN DREAMS a tá košatá nádhera na pomedzí progresívneho death metalu a uhrančivých symfonických plôch. A to stále hovorím iba o najvýraznejších menách a počinoch, o vrcholoch pohoria, pod ktorým to vrie a bubloce horúcou aktivitou.

A nad tým všetkým sa v špeciálnom plavidle z ťažkého kovu vo vzduchu vznášajú ČAD, ktorí si to s novinkou „Zabi ma“ zamierili hneď na druhé miesto našej výročnej Siene slávy. Jednoducho a jasne karpatský masaker na konci desiatych rokov 21. storočia.

No a ešte k tomu všetkému MORNA. Vôbec nie nenápadný drahokam, ktorý sa zjavil na konci roka a dokonalým spôsobom tak urobil bodku za plodnými dvanástimi mesiacmi na tvrdo-gitarovej domácej scéne.


Veľmi som sa na ich novinku „Sentient Cultist“ tešil. Zaujme už svojím obalom, pri ktorom sa dá sedieť a dumať celé minúty pri počúvaní skvelej hudby. Má ho na svedomí Jano Ivan (Animal Studio), známejší ako Valér Tornád, čiže bubeník z kapely ČAD (áno, slovenská scéna je napriek svojej bohatej aktivite stále veľmi malá). Je to vnútro domu z obalu nových OPETH? Čo to je za miestnosť? Komu patrí ten tieň a kto to sedí na gauči? Kto sú ľudia na obraze? Čo za papiere to ležia na stole? Aj vy si to celé predstavujete na krásnom veľkom vinylovom obale?

MORNA verzus OPETH. Očakávaná a večná téma. Kolega Martin písal v recenzii na predchádzajúcu radovku „Nuisance“ o nespravodlivom porovnaní a nerovnom boji. Dnes musím s úsmevom konštatovať, že nový album sa chlapcom z Novej Dubnice podaril natoľko dobre, že na zdanlivo nedosiahnuteľné švédske vzory ako poslucháč a dlhoročný fanúšik zabúdam a so všetkou vážnosťou tvrdím, že Slovensko to v tomto pomyselnom hudobnom súboji vyhralo. A vôbec nie na samostatné zájazdy či v predĺžení. Už od prvej tretiny bolo jasné, kto má na ľade progresívneho metalu prevahu a táto bola umnou hrou udržiavaná až do konca zápasu.

A vôbec, pokojne môžete zabudnúť na v minulosti často spomínané „Candlelight obdobie“ švédskych dinosaurov; tu občas ulahodí pripomienka „Still Life“ či „Blackwater Park“, inokedy zasa „Watershed“, ale hovoriť, že MORNA je vykrádačka OPETH, je zároveň jednoducho poslucháčsky nepoctivé a lenivé.

Na to sa toho v hudbe Dubničanov deje až príliš veľa progresívneho a nečakaného. V niektorých pasážach je jasné, že chlapci počúvajú aj nórskych LEPROUS a bavia ich tie zdanlivo minimalistické linky nad košatými rytmickými jemnôstkami.
Jazzové vplyvy a dynamické zmeny od tichučkých pasáží až po deathmetalové výbuchy; čistý spev, growling, vrstvenie vokálov - je to pestré, je to krásne a čo je najdôležitejšie, nič nepôsobí samoúčelne. Všetko dáva perfektný zmysel, všetko je do detailu prešpekulované.

Aj zvuk. Na ňom si dali páni mimoriadne záležať. Britskú eleganciu svojím masteringom dodal Steve Kitch (THE PINEAPPLE THIEF); tento slovenský metal znie na treťom albume naozaj svetovo! Baví ma ten kontrast decentnej, uhladenej „(prog)rockovosti“ a ostrých deathmetalových hrán. Hrá to naozaj krásne dynamicky - radosť počúvať.

A hoci som tvrdým zástancom slovenských textov pri domácich kapelách a myslím, že aj MORNA by v rodnom jazyku znela oveľa zaujímavejšie, oceňujem detailnú prácu aj na tomto poli. Väčšinou v prvej osobe písané slohy plné bolesti, utrpenia, lásky, nenávisti a ďalších hraničných životných situácií. Inteligentne a so širokou slovnou zásobou. Môžete nad nimi dumať rovnako intenzívne ako pri pohľade na krásny obal.

Ak je toto slovenský metal, ktorý nás má sprevádzať na začiatku dvadsiatych rokov, som nadšený, optimistický a plný očakávania hľadím v ústrety koncertným zážitkom! MORNA je totiž mocná veličina aj naživo. Borci, ešte stále dvadsiatnici, ostrieľaní nielen desiatkami klubov po celej Európe, ale aj festivalmi ako Wacken Open Air 2017 či minuloročný Brutal Assault.